So slovným spojením „bratislavská kunsthalle“ sa na Slovensku spájajú hlavne dve konotácie, žiaľ negatívne: v širšej, odborne nezainteresovanej verejnosti je cudzokrajne znejúce slovo v podstate neznáme, a v odborných kruhoch sa postupom času stáva synonymom dlhodobo nenaplneného sna, a z toho vyplývajúcej frustrácie. Príčina tejto skutočnosti je ľahko pochopiteľná, keďže slovenskú kunsthalle dodnes nemáme, a to ani napriek minimálne pätnásť rokov trvajúcim debatám, výzvam, petíciám a pokusom o jej založenie. Neschopnosť zriadiť inštitúciu, ktorá je štandardom kultúrneho života v európskych krajinách, len dokresľuje neutešenú situáciu domácej umeleckej scény a jej prevádzky. Je ťažké hovoriť o štandardoch v prostredí, kde neexistuje múzeum moderného umenia, ani múzeum dizajnu a úžitkového umenia a kde je SNG – ako vrcholná štátna galerijná inštitúcia – nútená z dôvodu fyzického ohrozenia artefaktov uzatvoriť všetky stále expozície v hlavnom meste.
Oficiálna história snáh o založenie kunsthalle v Bratislave sa začala písať koncom roka 1997, kedy vznikla „Výzva slovenských výtvarníkov a teoretikov“ a tieto iniciatívy, i keď rôzne pozmenené, pokračujú až do súčasnosti (tu). Pre dlhoročnú aktivitu výtvarníckej a umenovednej obce snažiacej sa o založenie ustanovizne je príznačné, že ju sprevádzajú rôzne chronické problémy, spôsobené najmä nepružnosťou legislatívy, byrokratizmom kompetentných úradov a samozrejme nechýba ani obligátny argument – nedostatok finančných prostriedkov. Diskusie spojené s úsilím o otvorenie kunsthalle vyplavili na povrch tiež generačné rozdiely a osobné sympatie a antipatie medzi jej účastníkmi. Mnohé osobnosti kultúrneho života venovali tejto sizyfovskej práci veľa úsilia a vyčerpávali svoju energiu, ale výsledkom je zatiaľ „len“ upozornenie na netransparentnosť konania zodpovedných úradníkov, na lobistické metódy a zákulisné hry vstupujúce do procesov príprav projektu a snáď i zvýšenie obecného povedomia o tom, čo sa vlastne za slovom kunstalle skrýva.
Aktívnou účastníčkou týchto debát a jednou z iniciátoriek ich oživenia, je i mladá slovenská vizuálna umelkyňa, kultúrna aktivistka a publicistka Jana Kapelová (1982). Na svojej aktuálnej výstave prezentuje svoju dizertačnú prácu (školiteľka: doc. akad. soch. Anna Daučíková, Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave), v ktorej transformuje „kauzu kunsthalle“ do podoby sugestívnej videoinštalácie. Autorka sa zamerala na analýzu zložitej situácie od spomínanej „Výzvy“ z roku 1997 až po danajský dar ministra kultúry Daniela Krajcera kultúrnej obci (ku „kauze Danubiana“ tu) z prelomu rokov 2011-2012, ktorý symbolicky zásadným prešľapom ukončil jednu etapu dlhoročných debát. Umiestnenie expozície s názvom „Kunsthalle, súhrnná správa o stave ustanovizne“ do bratislavského Domu umenia spravovaného Národným osvetovým centrom (inštitúcia Ministerstva kultúry) nie je náhodné. Práve tieto priestory sa v súvislosti s jej plánovaným vznikom v Bratislave skloňovali najčastejšie. Jana Kapelová na túto skutočnosť poukázala krátkodobým autorským privlastnením predmetnej budovy: site-specific inštalácia rozmerného nápisu KUNSTHALLE na hlavnej fasáde víta návštevníkov výstavy v podobe dočasnej mimikry splneného sna o existencii vytúženej inštitúcie. Samotnú výstavu v interiérových priestoroch predstavuje inštalácia, tvorená šesťkanálovou videoprojekciou na vnútorné steny pravidelného šesťuholníka vytvoreného z bielych transparentných projekčných plôch (architektom výstavy je Tomáš Džadoň).
Šesťuholníkový tvar pôdorysu projekčnej plochy korešponduje s pôdorysom centrálneho výstavného priestoru Domu umenia a vytvára tak ďalšiu vizuálnu paralelu medzi reálnou architektúrou a fiktívnou inštitúciou. Človek, ktorý sa ocitne vnútri geometrického útvaru, je konfrontovaný s osemnástimi nadživotnými hlavami (tri na každej projekčnej stene), ktoré reprezentujú vybraných účastníkov diskusie o procese vzniku galérie. V zostavenej projekcii s nahrávkami realizovanými v priebehu dvoch minulých rokov, sa na jednom mieste virtuálne stretli výrazní zástupcovia výtvarných umelcov (Rudolf Sikora, Jozef Jankovič, Blažej Baláž, Tomáš Džadoň, Boris Ondreička, Michal Murín, Michal Moravčík), predstavitelia umenovednej obce (Zuzana Bartošová, Juraj Čarný, Jana Geržová, Richard Gregor) a pracovníci úradov Ministerstva kultúry SR, ktorí mali vo svojej agende problematiku zriadenia novej inštitúcie (Vladimír Červenák, Darina Kárová, Jana Motyčková, Branislav Rezník, Martin Sarvaš, Erika Trnka, Andrej Zmeček). Takto zostavený „súdny tribunál“ či „rada starších“ vytvára v postprodukčnom spracovaní manipulovaného rozhovoru formou video koláže situáciu panoptika. Videoslučka v dĺžke trvania dvoch hodín a dvadsiatich minút zasahuje návštevníka permanentne prúdom protichodných a zmiešaných signálov neverbálnej komunikácie a v kombinácii so sprievodnou zvukovou stopou jednotlivých prehovorov spôsobuje napätie. Vyvoláva silný pocit zahltenia pozornosti informačným šumom, komunikačným balastom. Nemohúcnosť dosiahnuť riešenie a neschopnosť viesť konštruktívnu diskusiu do úspešného konca, sú ako symptómy sprevádzajúce dlhoročnú debatu presvedčivo vizuálne stvárnené širokospektrálnou gestikuláciou a mimikou, ktoré v celkovom vyznení strácajú postavenie nositeľov akýchkoľvek významových hodnôt. Hľadanie (ne)zodpovedných vinníkov, opakované ponúkanie totožných riešení s použitím iných slov, vytváranie drobných názorových koalícií, ktoré sa v nasledujúcich okamihoch prebiehajúcej projekcie opäť rozpadávajú a preskupujú, aby vytvorili stále nové tábory, vehementne popierajúce to, čo práve doznelo, - to sú najvýraznejšie atribúty pôsobenia inštalácie. Charakterizuje ju zdôraznenie diskontinuity dialógu a jeho roztrieštenia do podoby útržkovitých monológov, čím vzniká komunikačná bariéra medzi hovoriacimi osobnosťami, ktoré nepočúvajú, čo hovoria iný účastníci tohoto diskurzu či diskusie.
Obsahové vyznenie spájania rétorických výstupov jednotlivých protagonistov a sprievodné reakcie ostatných evokujú inscenáciu divadelného kusu „Čakanie na Kunsthalle“ autora absurdnej drámy. Predstavená diskusia sa v tejto podobe nikdy neodohrala (je simuláciou reality), ale veľmi výstižne vo viacerých momentoch poukazuje na jej typické rysy. Je esenciálnou ukážkou pätnásťročných únavných peripetií komprimovaných do podoby vyše dvojhodinovej projekcie. Tematizuje skutočnú neschopnosť pamäti, kontinuity a rozvíjania existujúcich platforiem – od Jany Motyčkovej (od roku 2005 pracovníčka Ministerstva kultúry) sa dozvedáme, že archivovanie dokumentov na ministerstve je limitované obdobím piatich rokov, vo výnimočných prípadoch desiatich. Za odchádzajúcim ministrom sa urobí hrubá čiara a nastupujúci prináša so svojim tímom staronové riešenia, ktoré sa často cyklicky opakujú. Aj z týchto dôvodov je tento dokument doby, spracovaný pomocou „oral history“, nanajvýš potrebný. Autorke výstavy sa podarilo upozorniť i na to, že autonómnosť „umeleckého sveta“ je často iba spoločensky zdieľanou ilúziou – minimálne jeho inštitucionálna prevádzka je závislá na aktuálnej politickej situácii.
Na záver môžeme zhrnúť súčasnú situáciu ohľadom „kauzy kunsthalle“ výstižnými slovami Vladimíra Červenáka, ktoré zazneli v autorskej montáži monológov: „Dvadsaťšesť štátov Európskej únie vie prečo potrebuje Kunsthalle, my dvadsiaty siedmy sme to ešte stále neobjavili. A zdá sa, že ani nechceme objaviť.“ Ak by sme ale chceli byť ohľadom ďalšieho vývoja optimisticky naladení, môžeme konštatovať, že čas objavovania už nastal – veď táto poučná kapitola z dejín neexistujúcej inštitúcie bola realizovaná s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
foto: Gabriel Kuchta