Peter Rónai / Kunst v hale / Roman Fecik Gallery / Zámočnícka ulica č. 8 / Bratislava 17. 3. – 25 . 4. 2014
Peter Rónai – Kunst v hale
Roman Fecik Gallery
v kurátorskej koncepcii Richarda Gregora
Zámočnícka ulica č. 8 v Bratislave
17. 3. – 25 . 4. 2014
Peter Rónai – Katedrála (ne)podstatného
Peter Rónai (*1953) na svojej aktuálnej výstave ukazuje neobvyklý typ retrospektívy. Nejde o chronologicky či tematicky zoradené príklady obvykle dokumentujúce (doterajší) životný výkon príslušného výtvarníka. Skôr sa jedná o ukážky vlastného nazerania na prieniky osobnej (umeleckej aj neumeleckej) histórie s dejinami umenia v duchu toho, čo dnes ešte zostalo z posvätného ideálu prvých avantgárd, t.j. zjednotenia umenia so životom. De facto všetko môže byť dokumentom tejto jednoty – všimnime si, že aj vo svojich knihách Rónai všetko vníma ako spólio – nevytvára prezentáciu diel, ale kolážovým spôsobom skladá nový celok. Okrem závažných textov a obrazov uplatňuje tiež poznámky na okraji papiera, často detaily, ktoré ostatným unikajú a ktoré nemajú dôvod (alebo aj nechcú) považovať za dôležité. Z tohto všetkého sa akosi samočinne, lebo máme pocit, že aj jednotlivé časti aktuálne vystavenej inštalácie sa nahromadili len mimochodom povedľa iných snažení, skladá katedrála (ne)podstatného. Rónai týmto, pre seba veľmi typickým gestom, spätne zbavuje veci ich prípadnej heroickosti či fetišistickosti, ktoré dejiny zvyknú svojim kľúčovým momentom v danej chvíli alebo ex post prisúdiť. Je to vlastne boj proti lpeniu na významoch, ktorý Rónai nie náhodou podľa Miklósa Erdélyiho nazýva ich „vyhasínaním“. Keď sa spätne ohliadneme na jeho tvorbu, tak vidíme, že rozostrenie významu jednotlivých diel bolo preň vždy dôležité – táto filozofia ho umiestnila do epicentra nášho umenia 90. rokov, povedľa umeleckých počinov uprednostňujúcich univerzálne posolstvo. No pri dnešnom pohľade na mnohé z dobovo ťažiskových výstav, ktorých sa zúčastnil, jeho tvorba predsa len z tohto rámca (niekedy až bezbrehej) všeplatnosti vybočuje – a nie je to len politickosťou. Vlastne vždy volil relativizujúce, hraničné polohy: ak sa venoval realistickej maľbe, spracoval hyperrealistický odraz obrazu; ak sa venoval abstrakcii, jej pietnu vážnosť naštrbil vtipne „znevažujúcimi“ materiálovými odkazmi; ak robil dadaistický objekt, dal si záležať na jeho serióznosti až pátose; ak robil performance, musela ísť bez pointy do stratena, ak pripravuje výstavu, jej systém musí byť neuchopiteľný (v ideálnom prípade aj pre samotného kurátora) atď. Zavádzajúci termín univerzalizmu treba preto nahradiť osobnou mytológiou. Na vernisáži nedávnej Rónaiovej košickej výstavy sa nás v úzkom kruhu jeden z najvýznamnejších maďarských kunsthistorikov László Beke opýtal, či berieme Rónaia vážne. Asi je teda dôležité pripomenúť, že málokto spomedzi našich umelcov tak utkvelo presadzuje svoj program a svoje videnie vecí ako práve Rónai – často dokonca proti sebe, proti svojim vlastným záujmom. V samotnej stavbe svojho vlastného kultu (spomeňme najrôznejšie autoportréty) je prítomný priebežný ikonoklazmus, a naopak, v každom spochybnení môžeme zároveň vidieť cieľavedomé posilnenie Rónaiovej legendy (legendárnosti). Rónai je aj pre 21. storočie stále nekonvenčný autor. Jeho postulátmi či vyjadreniami si nikdy nemôžeme byť bezozbytku istí, pretože irónia, ktorú používa, priebežne a neustále mení svoj smer, zosilnieva a slabne bez možnosti predvídania, čím zasahuje všetkých vrátane autora samotného. Keď si predstavíme mnohé seba-postulovania v rámci dejín umenia 20. storočia – spomeňnme Man Rayove a Duchampove, warholovské a beuysovské až po, prenesene, Cindy Sherman – potom možno povedať, že to Rónaiove je stále (naďalej) esenciálne obsiahnuté v Novej vážnosti. Ide o pohyb nad rovinou absurdity, ktorú priebežne generuje všetko nepatrične seriózne – čím serióznejšia téma, tým absurdnejšiu reakciu na zachovanie rovnováhy potrebujeme. A hoci v tomto ohľade Rónai viac reaguje na umeleckú komunitu a jej umeleckú prevádzku, predsa to neznamená, že by jeho kritike nikto iný nerozumel. Jeho často zdrcujúcemu humoru zdanlivo nemožno nič vytknúť, veď väčšinou je zosmiešneným predovšetkým autor sám. (Netreba azda zdôrazňovať, že v tom je práve chyták.) Vystavená kolekcia je silnou pamäťovou stopou. Zároveň je prevenciou proti akejkoľvek nostalgii vo vťahu k času a proti ďalším zbytočným kánonom nášho dejepisu umenia. Práve preň je otvorený (alternatívny) systém tejto výstavy hodenou rukavicou.
Richard Gregor
Výstava potrvá od 18. marca do 25. apríla 2014
Návštevu galérie je možné dohodnúť vopred, telefonicky na čísle 02/544 14 346, alebo mailom na adrese info@rfg.sk