Nasledujúci text „Legenda Domu umenia / Kunstahalle Bratislava“ je komentárom k vzniku a prvým krokom v Dome umenia / Kunsthalle Bratislava. Autorka na vybraných fotografiách a citáciách hľadá vzájomné súvislosti, ilustruje rétoriku a stratégie, ktoré sa v Kunsthalle zavádzajú. Text je zároveň úvahou o zabúdaní a strate sebareflexie lokálnej umeleckej scény. Autorkou je umelkyňa Jana Kapelová, ktorá sa danou problematikou dlhodobo zaoberá.
Agentúrna fotografia z odhalenia základného kameňa Domu výtvarného umenia a architektúry z roku 1958 od Ladislava Rollera. Slogan na paraváne hlása dobovou rétorikou „UMENIE SLÚŽI ĽUDU“. Hŕstka pravdepodobne umelcov a novinárov počúva zámery a vízie s priestorom za plentou, budúcou budovou Dom umenia / Kunsthalle Bratislava. Imaginácie nabiehajú. Ale čo ľud kráčajúci nezaujato okolo? A dva odvrátené pohľady mužov v prvom pláne? Jeden z nich smeruje k súčasnému sídlu Národného osvetového centra (zriadovateľa Kunsthalle) a druhý smerom k budove Ministerstva kultúry SR, pôvodne palácu Tatra banky (donorom novej inštitúcie). Postavy v pozadí (vpravo) sledujú, čo sa v Kunsthalle deje. Vidia toho, kto prezentuje vízie, obsahu však nerozumejú a scénu im zastiera plenta.
Poverený riaditeľ (1) Domu umenia / Kunsthalle Bratislava, Juraj Čarný, nám dobovým jazykom (2) približuje vízie novej galérie a jej personálne obsadenie.
„Zámerom bolo získať pre vznikajúcu Kunsthalle vzdelaných, skúsených, kreatívnych, dynamických, zodpovedných a flexibilných členov vznikajúceho tímu. Ako členov komisie som oslovil relevantných popredných odborníkov. Cez reprezentatívny výstavný priestor, rešpektovanú prestížnu inštitúciu pôjde o zviditeľnenie špičkových umelcov slovenského vizuálneho umenia v medzinárodnom kontexte, integrujúcim našu umeleckú scénu do svetových dejín umenia.“ (z oficiálnych stanovísk povereného riaditeľa)
Úmyslom Juraja Čarného bolo teda vytvoriť skupinu „naslovovzatých odborníkov“, ktorí sa po sedemnásťročnom úsilí pokúsia skvalitniť dramaturgiu Domu umenia. Michal Rehúš (3) vo svojom článku Familienhalle však namieta, že „polovicu postov obsadili rodinní príslušníci členov komisie.“ K jeho objektívnej argumantácii sa trefným prirovnaním pridáva aj nestranný ľud (4): „To sú iné Komjatice, Ty voe..“
Výtky ku konkurznej komisii (v zložení Jana Geržová, Mira Putišová-Sikorová, Alena Vrbanová, Martin Knut a Juraj Čarný) by však mali byť doplnené i o absenciu zahraničného (7) „relevantného popredného odborníka“ so skúsenosťami v Kunsthalle, nakoľko slovenskí odborníci túto prax neabsolvovali.
Aktuálne vedenie Slovenskej sekcie AICA (3) (prezident Juraj Čarný (1), viceprezident Richard Gregor) a jej členovia (Daniela Čarná, Jana Geržová, Omar Mirza, Lýdia Pribišová, Mira Putišová-Sikorová, Alena Vrbanová, Nina Vrbanová a ďalší) sa ku celej kauze nevyjadrujú. Pričom v minulosti bolo zvykom, že AICA pohotovo formulovala kritický postoj svojich členov k podobnému netransparentnému konaniu. Napríklad v roku 2005 vtedajšia prezidentka Jana Geržová, formulovala obavy z účelového zloženia Rady Domu umenia, v ktorej „piati z desiatich menovaných členov sú vo významných pozíciách neštátnej kultúrnej iniciatívy Tranzit. (…) Napriek tomu, že Mária Hlavajová, Miroslav Marcelli, Boris Ondreička, Jiří Ševčík a Laco Teren svojimi aktivitami zasahujú do širokého spektra ďalších kultúrnych a edukačných inštitúcií, ich silná koncentrácia v Rade vyvoláva otázku či tu nejde o stret záujmov, alebo dokonca o pokus naplniť existujúcu, ale nefunkčnú inštitúciu Domu umenia obsahom, ktorý od roku 2002 rozvíja Tranzit.“
Mlčanie AICA, v ktorej je zastrešená väčšina slovenských teoretikov a kurátorov, môže mať však aj iné dôvody. Možno nejde ani tak o výberové konanie, ako o potenciálnych zamestnancov. Petra Hanáková na margo kritérií potenciálnych uchádzačov o post generálneho/nej riaditeľa/ky SNG v roku 2010 poznamenala: „Všetci by sme chceli nejakého kandidáta, ale ak sa tí ideálni kandidáti neprihlásia, tak sa z nich dá ťažko vyberať. (…) Keď proste kvalita nie je, tak ju nemôžeme z toho dostať. Prihláste sa, vy, tí kandidáti!“
Národné osvetové centrum (5) a Ministerstvo kultúry SR (6) aktuálne pripravujú výberové konanie na post riaditeľa Kunsthalle. Každý by mal dostať druhú šancu. Navrhujem pripomenúť si konsenzus umeleckej obce (3) na kritériá a priebeh výberového konania a aplikovať ich v nadchádzajúcom konkurze.
Každopádne tím Kunsthalle je predbežne na jeden rok zostavený a spolu s povereným riaditeľom pripravuje na september 2014 zahajujúcu výstavu ‚Paradox 90. Kurátorské koncepcie obdobia mečiarizmu 1993 – 1998′; „participatívny projekt deviatich mladých progresívnych kurátorov, ktorí by mali vybrať slávne výstavy z 90-tych rokov“ (Juraj Čarný). S podobnými koncepciami sa u povereného riaditeľa a kurátora I. stretávame od roku 2001 (napr. transKunsthalle; Crazycurators Biennale I, II, III, IIII; Nulté roky, Od Priestoru po Beskida, Slovenské výtvarné umenie 1999 – 2011 v štyroch kurátorských pohľadoch; Nultá výstava; ARTDISPEČING.SK 2013; publikácia 50-súčasní umelci na Slovensku, atď.). Pýtam sa preto, spolu s Janou Geržovou, či nejde o snahu udržať naďalej status quo a „pokus naplniť existujúcu, ale nefunkčnú inštitúciu Domu umenia obsahom, ktorý“ táto tímová zostava spoločne dlhodobo rozvíja (okr. spomenutého i v inštitúciách Galéria Cypriána Majerníka, SPACE, Galéria FAICA, Art Academy; časopisoch Flash Art, Jazdec a pod.).
Aurel Hrabušický sa k obľúbenosti tejto schémy vyjadril na konferenicii AICA – Nulté roky v zmysle, že „ak sa prevezme myšlienková schéma plurality názorov a takých či onakých stratégií, tak to poslúži ako vhodná zámienka na to, aby sme sa zbavili ťaživej povinnosti či nutnosti rozlišovať medzi týmito pluralitnými názormi a „stratégiami“ a hľadať medzi nimi nie iba dobovo, spoločensky, rodovo a mediálne príznačné úkazy, ale aj skutočné, tzv. esenciálne hodnoty umenia. Takisto pojmové inštrumenty tzv. kritickej muzeológie, prenesené do nášho prostredia, skôr znejasňujú ako objasňujú skutočný stav vecí.“ (Tichá dohoda, Jazdec 4/2011, s 4.) Prečo toto obsesívne opakovanie pluralitných pohľadov? Pomenovali sme si jasne, čo v skutočnosti potrebujeme (3)? Aké témy za uplynulých 20 rokov samostatná slovenská scéna otvorila, rozobrala, pomenovala, vyviezla, doviezla, …?
V priestoroch Klubu Domu umenia / Kunsthalle sa snaží Lýdia Pribišová v sérii moderovaných večerov prinášať príklady kurátorských prístupov zo zahraničia (7), či oboznámiť umelcov s im potrebnou legislatívou. Dramaturgia Klubu zastrešuje aj ďalšie prezentácie (Pecha kucha, Typo kucha) či diskusie (k výstavám v Tranzite). Je ale potrebné baviť sa o joggingu, parených buchtách, či legu, ako je to v prípade projektu Omara Mirzu HOBBYti (inšpirované dielom Radka Mačuhu – Hobby, 2013)?„Momentálne ako hobby sa venuješ, že chodíš do fitnescentra, alebo posilňovne, ako sa spisovne hovorí. Ako dlho už toto robíš? No a nehľadal si nejaký iný typ športu, pri ktorom to až tak nesmrdí, nemusíš tráviť v jednej miestnosti s neforemnými ľuďmi čas? A čo ti teda napadlo, po tom, čo si sa zatváral do Betliarskeho kaštieľa, čo ťa priviedlo k tomu, že začnem sa hýbať a športovať? Ako malý chlapec si tam bádal? Popri tom tie hostiny, hradný pán spravil hostinu. No to je zaujímavé, že ty si si toto svoje dnešné povolanie, teoretik a historik umenia, zvolil už počas detstva. To je výborné! Ešte sa ale vrátim k tej fyzickej aktivite. Teda, ty si začal robiť niečo so svojim telom kvôli tomu, že už si s tým nebol spokojný? Otázka z publika, to som si ani nevšimol, toľko vás tu je.“ (otázky (2) Omara Mirzu z druhého moderovaného večera na tému Šport).
Facebooková fotografia z tlačovej konferencie zriadenia Slovenského centra vizuálnych umení a Domu umenia / Kunsthalle Bratislava z apríla tohto roku. Situácia na fotografii sa o polovicu storočia neskôr komplikuje; postavy, pohľady a predmety sa zdvojujú príp. zoskupujú. Hŕstka pravdepodobne umelcov (3a) a novinárov (3b) počúva vízie, započaté projekty a rekonštrukčné zámery s Domom umenia povereného riaditeľa (1a), doplneného o PR manažérku (1b). Slogan na paraváne sponzora (2b) hlása dobovou rétorikou „BANKA, KTORÁ MILUJE UMENIE.“ Projekcia / prezentácia (2a) vysvetľujúco dopovedá „UMENIE, KTORÉ BANKA MILUJE, MY VYSVETĽUJEME ĽUDU“. Rádio Devín (3c) navrhuje priamy prenos.
Stredová kompozícia za stolom zoskupila Tatra banku (5b), Národné osvetové centrum (6) a Ministerstvo kultúry SR (5a). Prvé dva inštitucionálne pohľady smerujú spýtavo k umeleckej scéne (3a) („Si s Kunsthalle spokojná?“). Ministerstvo kultúry SR (5a) je zaujaté náhodne „okoloidúcou“ verejnosťou (4), ktorej pohľad je ale naďalej od Kunsthalle odvrátený.
Prítomnosť je budúcnosť budúcnosti (8).
Jana Kapelová