Ak sa za umením vyberiete práve do Lučenca, pre istotu si zoberte mapu. Lučenčania vám síce poradia, kde je kostol, ale že galéria je hneď vedľa nevedia. Novohradské múzeum a galériu nájdete v pamiatkovej budove bývalého župného súdu v historickom jadre mesta, teda na drobnom Kubínyiho námestí, priamo oproti katolíckemu kostolu. Nemáte to ďaleko od železničnej a autobusovej stanice a po krátkej pešej prechádzke sa môžete zastaviť v príjemnej miestnej kaviarni o pár domov vedľa, s vlastnou pekárňou, wifi pripojením a sympatickými cenami malého mesta. Na koláč a kávičku tam však z múzea chodia miesto návštevníkov jedine zamestnankyne.
Novohradské múzeum a galéria v Lučenci je regionálnou inštitúciou, ktorej zriaďovateľom je Banskobystrický samosprávny kraj. K zlúčeniu múzea a galérie došlo v roku 2004 po dvadsiatichštyroch rokoch ich samostatného fungovania a to jednoznačne z praktických dôvodov. Galéria od svojho založenia sídlila v budove služobne staršieho múzea, s ktorým sa musela deliť o výstavné priestory. Viaceré funkcie sa v múzeu aj galérii opakovali a zabezpečiť odborné zastúpenie v oboch inštitúciach bolo problematické najmä z finančného hľadiska. V často kritizovanom zlúčení galérie a múzea riaditeľka Iveta Kaczarová z hľadiska prevádzky problém nevidí a tvrdí, že ani jedna inštitúcia pri tom nijak neutrpela. Faktom ale ostáva, že v rámci personálneho obsadenia sa popri historikovi, etnografovi, dvoch konzervátoroch, dvoch dokumentátoroch a troch lektorkách uplatní iba jedna historička umenia s pozíciou kurátorky, ktorá do kolektívu pribudla len pred pár rokmi. Chod múzea a galérie nie je striktne delený a ako jeden celok sa venujú spoločnej výskumnej aj výstavnej činnosti. Galerijné, či muzejné projekty sú vo výtvarnom pláne zastúpené približne v rovnakom pomere. Časté sú multižánrové výstavy, kde vedľa seba nájdeme výtvarné diela a muzeálne exponáty. Problematickým sa ukazuje najmä nedostatok vhodných výstavných priestorov v jedinej budove, ktorá je navyše v alarmujúcom stave. Energeticky náročné priestory prakticky nie je možné vykúriť, osvetlenie aj podlahy sú zastaralé a bezbariérový prístup, či výťah sú len odvážnou víziou do budúcnosti. Provizórny výstavný priestor vzniká v letných mesiacoch veľmi šikovne na dvore múzea.Vedenie si je týchto nedostatkov plne vedomé, no projekty na celkovú rekonštrukciu budovy z eurofondov boli už dvakrát zamietnuté a financie tak stále chýbajú. V prestavbe sa počítalo aj so sprístupnením podkrovia, čím by sa získali potrebné výstavné priestory a odľahčil prekypujúci depozitár.
Zbierku lučeneckého múzea a galérie pochopiteľne tvoria predovšetkým nálezy a umenie okolitého regiónu. Ide o archeologické predmety z doby bronzovej, či stredoveku, renesančné šperky a špecializáciu múzea – historické sklo, smaltovníctvo a ľudovú keramiku. Z výtvarných diel sú to najmä práce z obdobia konca 19. a 20. storočia od autorov, ktorí žili, alebo tvorili v okolí Lučenca a Novohradu. Zo všetkých spomeňme aspoň Teodora Kosztku Csontváryho, Júliusa Szabóa, Františka Gyurkovitsa a nájdeme tu aj maľby Ladislava Mednyánszkeho. Výber najcennejších exponátov je predstavený v stálej expozícii s názvom Poklady minulosti. Otvorená bola pomerne nedávno, v roku 2008 a vyslúžila si priestor štyroch malých miestností na prvom poschodí galérie, kde sa nachádzajú aj ostatné, našťastie nepomerne rozsiahlejšie výstavné priestory venované dočasným výstavám. Tu sa galéria snaží nadviazať rovnako na regionálne zameranie a priestor na prezentáciu dostávajú napríklad tunajší mladí umelci. Počas mojej návštevy prebiehala v nadväznosti na Mesiac fotografie výstava miestnej rodáčky, dokumentárnej a reportážnej fotografky Kataríny Acél-Gálikovej s prezentáciou pomerne komerčne lákavých portrétnych fotografií známych slovenských osobností. Od polovice decembra sa návštevníci môžu tešiť na vianočnú atmosféru v rámci výstavy betlehemov z Banskej Štiavnice a Zvolena. Chýbať nebude ani vianočný stromček, či skupinové zdobenie perníkov.
Dnes do zbierok pribúdajú hlavne diela vytvorené, alebo prezentované počas pravidelných podujatí organizovaných galériou. Najpočetnejšie sú prírastky súčasnej keramiky, ktorej sa už dvadsaťšesť rokov každoročne venuje Medzinárodné keramické sympózium nadväzujúce na miestnu tradíciu aj kolekciu múzea. Vzniknuté práce ostávajú v depozitári galérie ako nadobudnuté darom a dodnes sa tak vytvorila jedna z najväčších zbierok súčasnej keramiky na Slovensku hodná stálej samostatnej expozície. Tá by však pripadala do úvahy až po spomínanej vytúženej rekonštrukcii. Dnes je kvôli nedostatku priestorov časť týchto prác prezentovaná mimo galérie, v átriu mestského úradu a pár ich dokonca našlo uplatnenie ako dekorácie kancelárií, či ozdodných nádob na vianočnú ikebanu. Ďaľším významným podujatím s medzinárodným ohlasom je Trienále akvarelu, usporadúvané od roku 1983. Tento projekt nadviazal na menšiu akvarelovú kolekciu v zbierke galérie súčasne so zámerom vymedziť sa voči okolitým galériám so špecializáciou na portrétnu tvorbu (Liptovský Mikuláš) a grafiku (Banská Bystrica). Víťazné diela súťažného podujatia sa galérii zatiaľ úspešne darí odkupovať vďaka získaným grantom a do jej depozitárov tak v súčasnosti pribúda aj umenie nových médií ako digitálny akvarel, či animácia. Ostatná akvizičná činnosť sa odvíja od výšky získaných finančných prostriedkov a zameriava sa na dopĺňanie zbierok kolekcií významných rodákov regiónu. Rozsiahlejší prehľad zbierkového fondu Novohradského múzea a galérie budeme mať možnosť vidieť v priebehu budúceho roku v rámci šesťdesiateho výročia založenia múzea.
Návštevnosť galérie je, ako už bolo naznačené v úvode nízka. Archeologička Iveta Kaczarová, ktorá múzeum vedie už tridsať rokov, vysvetľuje, že v regióne s tak vysokou nezamestnanosťou si ľudia dobre rozmyslia, na čo dajú peniaze a pre mnohých je aj symbolické vstupné (1 euro/ 50 centov študenti a dôchodcovia) skutočne problém. Na samotnú výstavu by vraj neprišiel nikto a galéria je nútená prilákať návštevníkov bohatým sprievodným programom v podobe koncertov, prednášok, či tvorivých dielní. Marketingová stratégia galérie sa odvíja od hesla „ak niekto príde na koncert, všimne si aj výstavu“. Tento postup sa ukazuje ako pomerne úspešný, o čom svedčí aj účasť na podujatí Noc múzeí a galérií s bohatým kultúrnym programom, kedy sa v galérii vystriedalo až okolo 200 či 300 ľudí za večer. Pravidelnými návštevníkmi sú najmä žiaci základných a stredných škôl, čomu zodpovedá aj personálne zloženie inštitúcie. O edukačný program sa starajú až tri stále lektorky.
Dôvodom nezáujmu, či nízkeho povedomia miestnych obyvateľov o galerijnej činnosti môže byť okrem zlej finančenj situácie aj pomerne nevýrazný, zastaralý a predovšetkým nejasne definovaný celkový vizuál galérie. Pútače a plagáty v meste fungujú pomenej, roznášajú ich hlavne do škôl a aj keď je pozitívne, že webová stránka, aj profil na Facebooku sú pravidelne aktualizované, galéria tu má značné medzery. Na webovej adrese www.nmg.sk sa v podstate dozviete takmer všetky podstatné informácie a aj keď im slúži ku cti, že stránka je na rozdiel od Slovenskej národnej galérie skutočne prehľadná a ľahko ovládateľná, jednotlivé texty sú koncipované chaoticky. O stálej expozícii sa napríklad dočítate až v troch rôznych sekciách a meno jedinej uvedenej pracovníčky, riaditeľky Ivety Kaczarovej nájdete iba ak šťastnou náhodou. Nie však v priečinku „Informácie o nás“, ale tesne nad spodným okrajom sekcie „Aktuálne“. Aj vizuálne stránka prezrádza, že ju nezriadil, ani nespravuje profesionál, ale jeden z odborných zamestnancov galérie. Za všetko spomeňme len logo galérie objavujúce sa s rôznym pozadím a Facebookový profil, kde logo chýba úplne.
Všetky spomenuté nedostatky sú odzrkadlením zlej finančnej situácie, charakteristickej práve pre mnohé regionálne inštitúcie. Pri návšteve lučeneckej galérie sú provinčnosť a provizórne riešenia citeľné takmer na každom kroku, ale tunajší pracovníci prichádzajú s niektorými skutočne dobrými nápadmi, takže potenciál Novohradskému múzeu a galérii nechýba. Čo mu však chýba, je o niečo súčasnejší prístup a hlavne jasný a jednoznačne profilovaný cieľ.